sashblogis

Ak by sme sa zahrali hru, že ja sa budem pýtať otázky a respondent bude, čo najrýchlejšie odpovedať prvé, čo mu príde na um, ako by znela odpoveď na otázku: „Čo nemá mladý vysokoškolsky vzdelaný človek s titulom, ktorý práve dokončil školu? Myslím, že 95% opýtaných by okamžite vyhŕklo jasnú odpoveď, ktorou je, samozrejme, slovo prax. Prečo slovenské školstvo a systém neposkytuje mladým ľuďom dostatočné praktické skúsenosti a zručnosti? Má táto, nielen pre mladých ľudí, životne dôležitá otázka vôbec odpoveď?

Veľa univerzít, vysokých a dokonca aj stredných škôl sa snaží zakomponovať tento významný element do svojej infraštruktúry. Existujú pokusy o povinnú dvoj, troj či štvortýždňovú prax, no ani zďaleka neposkytujú to, čo by absolventi potrebovali pre svoj budúci rozvoj a kariérny život. Síce sa hovorí, že snaha sa cení, ale z márnej snahy nebude mať čerstvý absolvent vo svojom životopise napísanú trojročnú odbornú prax, ktorú vyžaduje drvivá väčšina zamestnávateľov. Vráťme sa ale k, už spomínaným, pokusom našich milovaných škôl. Budeme sa venovať konkrétne odboru, ktorý navštevuje neprimerane, a zbytočne, veľa študentov, odboru masmediálna komunikácia.

V druhom ročníku bakalárskeho denného štúdia musia študenti absolvovať povinnú dvojtýždňovú prax, ktorú majú zapísanú v akademickom informačnom systéme ako povinný predmet letného semestra. Niektorí si naivne mysleli, že by sa mohli uliať na dva týždne z prednášok a seminárov. Samozrejme, takúto možnosť školský systém nedovoľuje. Respektíve pokojne si môže dotyčný študent vyčerpať všetky povolené absenčky, čo ale urobí neskôr, keď bude „chorý“? Už asi tušíte, že o to sa škola nestará. Buď absolvuje prax medzi zimným a letným semestrom, ale povedzme si úprimne, kto to bude riešiť s takým predstihom? Alebo sa môže potrápiť s praxou medzi skúškami, medzi prednáškami, a dokonca je aj možnosť získať nejakú pečiatku o absolvovanej praxi aj keď absolvovaná nebola. To by som tu asi nemala hovoriť, no aj tak každý reálne vie, ako to v študentskom živote chodí. Dajme tomu, že dotyčný študent sa chce naučiť užitočné a zaujímavé veci z praxe, aj keď vie, že dva týždne sú málo. Môže do brandže namočiť aspoň jednu nohu, keď už nič iné. Má možnosť praxovať v úspešnej spoločnosti, tak na túto ponuku kývne a ide sa do toho.

Hneď v prvý deň vkročí s úsmevom na tvári, ktorý hneď zvädne. S informáciou, že pre neho momentálne nemajú žiadnu prácu si sadá za pridelený stôl a otvára notebook. Ďalšie dva týždne trávi v podobnom duchu. Ešteže aspoň do tej školy musí robiť úlohy a odborná prax mu túto možnosť poskytuje v plnej kráse. Asi keby sa dalo aj tu kávu uvariť, prinieslo by to trochu života do takejto umierajúcej praxe. Nevadí. Veď načo prax, kredity budú stačiť.  Viem, že takúto skúsenosť nemusí mať každý a určite sa nájdu aj spoločnosti a médiá, ktoré reálne poskytnú aspoň aký taký pohľad do sveta ich fungovania. Stále sme ale pri tom, že prax trvá dva týždne. A to je čo? Nič v porovnaní s tým, čo by absolventi potrebovali.

Samozrejme, takisto môžeme povedať, že bez práce nie sú koláče a ten, kto sa chce niečo naučiť, naučí sa aj bez povinných predmetov. Zo 150 študentov jedného ročníka a jedného odboru spadá do tejto skupiny, zhruba povedané, asi 15% ľudí. Tí zvyšní si budú po štátniciach písať pred meno titul a v kolónke zamestnanie bude, s najväčšou pravdepodobnosťou, svietiť niečo ako McDonalds. Smutné.